ortognátna 0,6 anatomická L platnička

Leptané čiary v krokoch po 1 mm na implantátoch poskytujú vizuálnu pomôcku pri ohýbaní platničky.

Orálna a maxilofaciálna deformita sa vzťahuje na abnormálnu veľkosť a tvar maxily spôsobený abnormálnym vývojom maxily, abnormálny vzťah medzi hornou a dolnou maxilou a jej vzťah s inými kraniofaciálnymi kosťami, ako aj abnormálny vzťah medzi maxilou a zuby, abnormálna funkcia ústneho a čeľustného systému a abnormálna morfológia tváre. Účelom ortognátnej chirurgie je korigovať chybné uloženie zubov, upraviť nesúlad zubného oblúka a vzťah medzi zubami a čeľusťami, eliminovať interferenciu medzi zubami a čeľusťami, usporiadajte chrup a eliminujte kompenzačný sklon zubov tak, aby operácia umožnila hladký pohyb narezaného segmentu kosti do navrhnutej korekčnej polohy a vytvorila dobrý vzťah medzi zubami a čeľusťami.

Už v roku 1928 sa Fauchard pokúsil opraviť jedno vykĺbenie zuba pomocou zubnej svorky, ale chirurgickú liečbu deformácií kostných zubov a čeľuste vyvinul Hullihen v roku 1848 a prvýkrát o nej informoval v roku 1849. Odvtedy, hoci mnohí učenci vynaložili úsilie skúmať a zdokonaľovať, efekt liečby nie je vzhľadom na vtedajšiu obmedzenú technológiu a medicínsku úroveň ideálny, takže v nasledujúcich 100 rokoch liečba dentálnych a maxilofaciálnych deformít postupuje pomaly. Až do konca 50. rokov 20. storočia s rozvojom tzv. anesteziológie, základnej chirurgie, aplikovanej anatómie a špeciálnych chirurgických nástrojov sa rýchlo rozvinula chirurgická korekcia dentálnych a maxilofaciálnych deformít.

V roku 1957 Trauner a Obwegeser po prvý raz uviedli, že sagitálnu split ramus osteotómiu s použitím intraorálneho prístupu zlepšil Dal Pony (1961), čo predstavuje novú etapu chirurgickej liečby maxilofaciálnych deformít. Od 70. rokov 20. storočia kvôli Bell a úsilie mnohých vedcov, v čeľusti čeľuste a tkanivovom systéme prekrvenia aplikovanej anatómie, a znížiť prekrvenie kostí po dynamických zmenách prelomu, ďalej položili biologický základ modernej chirurgie čeľuste, s cieľom dosiahnuť každý zub - - lepkavá transplantácia periostálnej kosti translokácie kompozitného tkaniva pediklu, poskytuje vedecký základ a záruku úspechu. Okrem toho zavedenie princípu chirurgicko-ortodontickej kombinovanej liečby robí chirurgickú liečbu dentálnych a maxilofaciálnych deformít dokonalejšou a skutočne vstupuje nové obdobie spájania funkcie s morfológiou.

Pretože chirurgická liečba pacientov so zubnými a maxilofaciálnymi deformitami by mala byť založená na deformáciách a požiadavkách na liečbu, zubný a kostný komplex by sa mal rozrezať a presunúť, aby sa zrekonštruoval trojrozmerný priestorový vzťah a funkcia normálnej zubnej a maxilofaciálnej štruktúry, a dosiahnuť uspokojivý kozmetický efekt maxilofaciálnej oblasti. Preto by mal byť plán liečby, zub? Úprava vzťahu, umiestnenie kostného rezu, smer a vzdialenosť pohybu kosti a výber chirurgického plánu presne zvážené a navrhnuté pred operáciou a očakávaný terapeutický efekt zvoleného plánu by sa mal predvídať už pred operáciou.

Ortognátna chirurgia sa používa na vyriešenie funkčných abnormalít alebo abnormalít morfológie tváre spôsobených abnormálnou veľkosťou a tvarom maxily spôsobeným vývojom maxily, ako aj abnormálnym vzťahom medzi veľkosťou a tvarom maxily a iných kostí tváre. Chirurgický zákrok môže byť potrebný na zlepšenie čŕt tváre, vrátane závažného predného výbežku horných alveolov (zubice), predného výbežku dolných alveolov (predkus), veľkých otvorov prednej čeľuste a závažných kostných odchýlok.