ortognátna anatomická dlaha L 0,6

Vyryté čiary na implantátoch v 1 mm krokoch poskytujú vizuálnu pomôcku pri ohýbaní dlahy.

Deformácia ústnej a maxilofaciálnej kosti sa vzťahuje na abnormálnu veľkosť a tvar maxily spôsobenú abnormálnym vývojom maxily, abnormálnym vzťahom medzi hornou a dolnou maxilou a jej vzťahom k iným kraniofaciálnym kostiam, ako aj abnormálnym vzťahom medzi maxilou a zubami, abnormálnou funkciou ústneho a maxilárneho systému a abnormálnou morfológiou tváre. Účelom ortognátnej chirurgie je korekcia nesprávne umiestnených zubov, úprava nesúrodého zubného oblúka a vzťahu medzi zubami a čeľusťami, odstránenie interferencie medzi zubami a čeľusťami, usporiadanie chrupu a odstránenie kompenzačného sklonu zubov, aby sa operácia umožnila hladký presun narezaného segmentu kosti do navrhnutej korekčnej polohy a vytvorenie dobrého vzťahu medzi zubami a čeľusťami.

Už v roku 1928 sa Fauchard pokúsil opraviť vykĺbenie jedného zuba pomocou zubnej svorky, ale chirurgickú liečbu kostných deformácií zubov a čeľuste vyvinul Hullihen v roku 1848 a prvýkrát ju publikoval v roku 1849. Odvtedy, hoci sa mnohí vedci snažili preskúmať a zlepšiť túto oblasť, účinok liečby nebol ideálny kvôli obmedzenej technológii a úrovni medicíny v tom čase, takže v nasledujúcich 100 rokoch liečba zubných a maxilofaciálnych deformít postupovala pomaly. Až do konca 50. rokov 20. storočia, s rozvojom anestéziológie, základnej chirurgie, aplikovanej anatómie a špeciálnych chirurgických nástrojov, sa chirurgická korekcia zubných a maxilofaciálnych deformít rýchlo rozvíjala.

V roku 1957 Trauner a Obwegeser prvýkrát uviedli, že sagitálna split ramus osteotómia s použitím intraorálneho prístupu bola vylepšená Dal Ponym (1961), čo znamenalo novú etapu chirurgickej liečby maxilofaciálnych deformít. Od 70. rokov 20. storočia, vďaka Bellovi a úsiliu mnohých vedcov, v čeľusťovom anatómii a systéme prekrvenia tkaniva a po dynamických zmenách prekrvenia kostí, sa ďalej položil biologický základ modernej čeľustnej chirurgie, aby sa dosiahla transplantácia lepkavej periostálnej kosti kompozitným tkanivovým pedikulárnym translokáciou každého zuba, čo poskytuje vedecký základ a záruku úspechu. Okrem toho, zavedenie princípu kombinovanej chirurgicko-ortodontickej liečby robí chirurgickú liečbu zubných a maxilofaciálnych deformít dokonalejšou a skutočne vstupuje do nového obdobia kombinovania funkcie s morfológiou.

Keďže chirurgická liečba pacientov s deformáciami zubov a maxilofaciálnej oblasti by mala byť založená na deformáciách a požiadavkách na liečbu, komplex zubov a kostí by sa mal otvoriť a presunúť, aby sa rekonštruoval trojrozmerný priestorový vzťah a funkcia normálnej štruktúry zubov a maxilofaciálnej oblasti a aby sa dosiahol uspokojivý kozmetický efekt maxilofaciálnej oblasti. Preto by sa pred operáciou mal presne zvážiť a navrhnúť liečebný plán, ako je úprava vzťahu, umiestnenie rezu kosti, smer a vzdialenosť pohybu kosti a výber chirurgického plánu, a očakávaný terapeutický účinok zvoleného plánu by sa mal predpovedať pred operáciou.

Ortognátna chirurgia sa používa na riešenie funkčných abnormalít alebo abnormalít morfológie tváre spôsobených abnormálnou veľkosťou a tvarom maxily v dôsledku vývoja maxily, ako aj abnormálnym vzťahom medzi veľkosťou a tvarom maxily a ostatnými kosťami tváre. Na zlepšenie tvárových čŕt, vrátane výraznej hornej alveolárnej prednej protrúzie (vybočené zuby), dolnej alveolárnej prednej protrúzie (predkus), veľkých predných otvorov čeľuste a závažných kostných odchýlok, môže byť potrebný chirurgický zákrok.